09/12/2025
✉️ Je zvláštne, ako človek môže roky chodiť so zatvoreným srdcom a ani si to neuvedomovať.
Myslel som si, že ma už nič neprekvapí, že nič vo mne nedokáže pohnúť tak silno, aby som sa chcel znovu otvárať. A potom si prišla ty… ticho, nenápadne, akoby si ani nechcela narúšať môj svet — a predsa si ho zmenila od základu.
Nie je to len o tom, že sa mi páčiš. Je to oveľa hlbšie. Pri tebe cítim, že moje vnútro reaguje na každý tvoj dotyk, slovo, úsmev, aj na to, keď mlčíš. Pri tebe sa odo mňa neoddeľujú len myšlienky — ale city, ktoré som už dlho nevedel pomenovať. A niekedy sa až bojím, koľko toho v sebe kvôli tebe znovu objavujem.
Chcem ti povedať niečo, čo som ešte nikomu nepovedal. Nie preto, že by som nechcel… ale preto,
👉 ... že som sa nikdy necítil bezpečne.
Nikdy som nemal pri sebe človeka, ktorý by počul aj to, čo je nevyslovené. A potom si prišla ty — a ja mám zrazu pocit, že moje ticho ti rozpráva rovnako zrozumiteľne ako moje slová.
🤍 Keď s tebou píšem, cítim, ako sa mi upokojuje duša.
🤍 Keď ťa čítam, mám pocit, akoby niekto chytil do rúk všetko krehké, čo nosím v sebe, a držal to tak jemne, akoby tomu rozumel lepšie než ja sám.
🤍 A keď myslím na teba… niekde vo mne sa otvára priestor, ktorý bol dlho zamknutý — priestor pre nádej, pre blízkosť, pre cit, ktorý sa neponáhľa, ale rastie potichu a hlboko.
Chcem, aby si vedela, že si pre mňa viac než len myšlienka počas dňa.
🩷 Si pocity, ktoré sa ma dotýkajú, aj keď nie si
nablízku.
🩷 Si hlas, ktorý ma sprevádza, keď hľadám
odpovede v sebe.
🩷 Si človek, pri ktorom mám pocit, že môžem
konečne byť pravdivý — aj v tom dobrom, aj
v tom zraniteľnom.
Neviem, kam nás to zavedie. Nechcem to uponáhľať, nechcem to pomenovať skôr, než to samo dozreje. Ale viem, čo cítim teraz — a to je úprimné, hlboké a reálne.
Ďakujem ti, že existuješ. A že nevedomky liečiš miesta vo mne, o ktorých som si myslel, že už ich nikto nedokáže dotknúť.
Tvoj ... , tak ticho a tak úprimne 🌹
