03/11/2025
„Ja ti nie som žiadna jedlička, ty trdlo! Som Vianočný stromček, hviezdokopa.“
Vianočný stromček sa neprestával chvieť, ozdoby rozhorčene cinkali. Iskerník dožul a prehltol posledné ukoristené ihličie. Trblietavá hviezdna hmota zmizla v jeho papuli a skĺzla pažerákom do brucha. Svetlo, ktoré ihličie vyžarovalo, presvitalo poníkom zvnútra a vyzeral ako obria svätojánska muška s kopytami. Zorke sa to vôbec nepozdávalo. Obzerala poníka z každej strany, dokonca mu priložila ruku na čelo, či nemá horúčku. Oči, tie poníkovi svietili vždy, hlavne keď niečo vyparatil. Teraz to však bolo iné. Žiara sa z poníkovho brucha šírila do celého tela a postriebrila mu srsť ako srieň.
Iskerník si spokojne odgrgol.
„Dúfam, že si sa neotrávil,“ povedala.
„Ale čoby, je mi fajn,“ odvetil Iskerník a zastrihal ušami.
Zorka zhíkla. „Ty rozprávaš?!“
„No fakt!“ začudovane vyhŕkol poník. „Ty koňo!“
„No toto! Povedz ešte niečo!“
„Tak dobre. Počúvaj: mi-ha-há...“ Iskerník sa zarazil a skúsil znovu: „Mi. Ha. Há!“ Pokúšal sa zaerdžať, ale akosi to nebolo ono. Neznelo to ako ozajstné konské zaerdžanie, ale ako keď človek vysloví slovo: mihahá. Poník najedovane zafunel a dupol kopýtkom. Zorka sa na tom schuti pobavila.
(ukážka z knihy)
Za fotky s divokými írskymi koníkmi ďakujeme
