23/10/2019
Tohtoročné leto. 94-ročná pani, už asi 6 rokov odkázaná na invalidný vozík, z ktorého sa nevie sama bez pomoci dostať na posteľ a späť, bola u lekára už dávno, lebo nič nepotrebovala. Bola to rozumne rozmýšľajúca pani, ktorej však neslúžili nohy. Jedno ráno sa zobudila a zistila, že ma vážne opuchnutú polovicu tela. Zavolala svojej mladšej kamarátke, či by ju nemohla sprevádzať sanitkou na urgentný príjem v ružinovskej nemocnici v Bratislave. A tak išli. Keď sedeli v čakárni, vybehla lekárka, ktorá poznala sprievodkyňu babičky a odkázala, nech čakajú. Po 4 hodinách čakania musela jej priateľka odísť späť do práce, ale poprosila na prijímacom pulte sestričku, aby ju potom sanitka odviezla domov. O hodinu a potom o ďalšiu volala, či je už babička vyšetrená. 2-krát dostala negatívnu odpoveď, nech čakajú. Na tretí krát lekárka po 7-mich hodinách oznámila, že babička je už na ceste domov, je veselá a radostne behá po chodbe. To sa babičkinej známej nepozdávalo, lebo niekoľko rokov sa babička nevie ani postaviť, nie to ešte behať. Lekarka nástojila, že je veselá a behá po chodbe. Zavolala teda babičke a tá povedala, že žiadny lekár sa na ňu nepozrel, ani ju neprijal v ordinácii. S opuchnutou polovicou tela ju bez toho, aby ju niekto videl, odviezla sanitka späť domov.
Po týždni sa opäť ozvala svojej známej, že sa cíti zle a musí ísť k lekárovi. Tak sa opäť vybrali na urgentný príjem do tej istej nemocnice a lekárka sa náhodou objavila na chodbe, ta istá, ktorá poznala babičkinu známu a začala na babičku kričať, že čo ju zase obťažuje, že nemá na starosti len ju, pričom ju pred týždňom ani nevyšetrila, ani nevidela. Babička sa rozplakala a požiadala kamarátku, aby ju radšej sanitkou zaviezla domov, že chce radšej zomrieť.
A to sa jej žiaľ podarilo pred niekoľkými dňami...
Tento urgentný príjem v Bratislave niektorí ľudia nazývajú Mengeleho príjem. Je to kruté, ale asi to tak cítia. Nedávno televízia priniesla odtiaľto príbeh, dosť podobný. Mladá žena vypadla z trolejbusu a sanitka ju priviezla do spomínaného urgentného príjmu. Po niekoľkých hodinách čakania na posteli na príjme ju lekár vyšetril a poslal domov. Keďže však nemohla chodiť, odviezla ju sanitka. Po týždni sa nevedela postaviť a zašla na súkromnú chirurgickú ambulanciu, kde jej po röntgene povedali, že ma vážne zlomenú chrbticu. V Mengeleho príjme na to žiaľ neprišli.
Takéto prípady budeme ďalej zverejňovať a ukazuje sa, že zdravotníctvo často kolabuje nie kvôli nedostatku financií, ale kvôli nedostatku empatie, ľudského prístupu a základnej zdravotníckej povinnosti.