17/11/2025
Keď prišiel 17. november ’89, mala som štyri roky. Nepamätám si ten deň, ale pamätám si roky, ktoré po ňom nasledovali - plné nádeje, otázok a veľkých očí detí, ktoré zrazu vyrastali v slobodnejšej krajine.
Dnes, po 35 rokoch, sa neviem ubrániť pocitu, že niektoré z našich rán sme ako spoločnosť nikdy poriadne nevyliečili. A nezahojené rany majú zvláštnu moc - zranení ľudia zraňujú ďalej. A presne to dnes vidíme.
Študenti v roku ’89 stáli s holými rukami proti moci. Dnes stoja proti apatii, cynizmu a strachu. A opäť sú to oni, kto nám pripomína, že sloboda nie je samozrejmosť, ale rozhodnutie. Odvaha. Zomknutie.
Nie je pravda, že máme slobodu, keď sa bojíme prehovoriť.
Nie je pravda, že sme voľní, ak sa ľudia, ktorí chránia hodnoty, stávajú terčom.
A nie je pravda, že sa nás to netýka.
Zlo má jednu vlastnosť - nakoniec zničí aj samo seba.
Ale kým sa to stane, dokáže napáchať veľa škody, ak mlčíme.
Ja si želám, aby sa 17. november nestal len pripomienkou minulosti, ale aj zrkadlom toho, kde stojíme dnes.
A aby sme našli spôsob, ako z jaziev strachu a hnevu znova upliesť niečo liečivé.
Pretože sloboda nezačína na námestiach.
Začína v nás 💙
