23/07/2026
MOBILNÝ TELEFÓN
Často cestujem na trati Bratislava hl. stanica – Galanta a späť, kde chodím na návštevu rodinného príslušníka do sociálneho zariadenia Pohoda seniorov, postihnutú s nešťastnou Alzheimerovou chorobou. Je to Bohu žiaľ nevyliečiteľná choroba, ktorú neprajem ani najväčšiemu nepriateľovi. Som v pokročilom dôchodcovskom veku, snažím sa ísť a držať krok s najmodernejšou technikov. Môj starý tlačidlový telefón doslúžil, moje deti ma prekvapili a darovali mi nový moderný, uisťovali ma, že ho po určitej, krátkej dobe zvládnem. Vždy som v dopravných prostriedkoch, električka, trolejbus, sledoval mladých ale i dospelých ľudí, ako všetci v ruke sledovali a zabávali sa s mobilom v ruke. Obdivoval a i obdivujem dodnes, ako dokážu dvoma prstami ( hlavne mladé dievčatá s dlhými umelými nechtami ) na tak malej klávesnici písať závratnou rýchlosťou správu a to bez preklepov. Ja mám s týmto veľký problém, lebo v každom slove mám vždy dve chyby. Čo sa mi na tomto telefóne páči je práca s fotografiou. Celý svoj život som sa zaoberal i profesionálne fotografiou, ktorú som absolvoval počas mojich štúdií. Dnes s moderným telefónom dokážu fotiť i naše malé deti, stačí im ovládať mobil a to už oni vedia lepšie ako mi starší v pokročilom veku. Ale poďme k pointe, ktorá sa mi stala v nedávnej minulosti. Cestujem vlakom z Galanty do Bratislavy. Vždy mám noviny alebo časopis na čítanie. Sedím vo vlaku, miesto novín vytiahnem môj nový mobilný telefón, prečítam správy a pozerám nekonečné množstvo fotografií. Rozhodol som sa, že prepošlem vianočné foto i pozdrav rodine i známym. Vlak plynulo ubiehal, rozhlas nás informoval, kde a v akej stanici sa nachádzame. Samozrejme bol som telefónom tak zaujatý. že som vôbec nevnímal okolie ani oznamy hlásené miestnym vlakovým rozhlasom. Mnoho krát sa stane, že osobný vlak, dlhšiu dobu v stanici stojí, lebo čaká a dáva prednosť blížiacemu sa rýchliku. Celé sa mi to už nezdalo, že stojíme už dlhšiu dobu na mieste. Bolo to o 17 hodine, kedy je vonku úplná tma. Nič mi neostávalo, trpezlivo som čakal a zabával som sa mojím mobilným telefónom. Zrazu sa vlak pohne, povedal som si konečne ideme ďalej. Len že po čase zistím, že vlak ide opačným smerom. Zostal som dezorientovaný, chytala ma panika keď som zistil, že vlak ide naspäť. . Vedľa sedeli mladé dievčatá, pýtam sa ich kam ide tento vlak, odpovedali mi že do Galanty, potvrdili mi čoho som sa obával. Tak že vlak stál 25 min. na hl. stanici v Bratislave, kde som mal vystúpiť. Nepočul som žiadny oznam rozhlasu, lebo som sa zabával mojím mobilným telefónom. Čo teraz, dievčatá mi zistili v telefóne, kedy mi ide najbližší vlak naspäť do Bratislavy a to o 20 minúť. Vystúpil som na najbližšej stanici a čakal na prichádzajúci vlak. Bolo ta v Bernolákove, kde som v živote na stanici nebol. Tma ako rohu, na stanici nikoho ani živej duše, už ma chytala panika a neistota či som správne na nástupišti.
Dopadlo to dobre, vlak prišiel, nastúpil som a pokojne som prišiel do Bratislavy a vystúpil na Hlavnom nádraží. Stratil som 1,5 hodiny času s poučením do budúcnosti, že mobilný telefón na tejto vlakovej trase používať nebudem, istejšie budú noviny alebo časopisy.
Pozdravuje Vás všetkých Marian S.
