Narnia a Noel

21/02/2026

🐾O tom, ako strážime maminku

Takto. Doma máme pravidlá. Niektoré sú prijateľné, niektoré prísne a niektoré vyslovene nezmyselné. Tak napríklad - na poschodie sa nesmie. A do postele už vôbec nie. No ale povedzte mi, ako potom máme strážiť našich chlapcov a maminku? Na to tatinko nemyslel?

„Narnia,“ šepol skoro ráno Noel a ani sa nepohol, len mu uši jemne zašuchotali, „myslíš, že je maminka v poriadku?“

„Samozrejme, že je,“ povedala som múdro. „Ale kontrola je kontrola.“

Lenže kontrola sa dá robiť až vtedy, keď zaznie ten najdôležitejší zvuk na svete.

Garážové dvere.

To je taký čarovný zvuk. Najprv to zahučí. Potom to zachrčí. A potom je jasné, že tatinko je preč.

A vtedy sa z nás stanú dva gulové blesky. Cup-cup-cup rýchlo h**e po schodoch. Strážna služba k vašim službám!

Vbehneme do spálne. Maminka má asi celkom dobrý sluch, lebo sa nikdy netvári prekvapene, keď nás zbadá. A tiež sa na nás nikdy nehnevá.

„Ach vy moji strážcovia,“ povie potichu.

Ak maminka nemusí hneď vstávať, šuchneme sa ešte nachvíľu k nej. Noel zaujme miesto pri hlave. On je ten, čo stráži sny. Aby boli pekné a voňali po sušienkach.

Ja si ľahnem k nohám. Lebo nohy treba strážiť tiež. Nikdy neviete, čo by sa mohlo prihodiť nohám, ak ich nikto nestráži.

A tak ležíme a dávame pozor. Keď sa maminka pohne, pritúlime sa bližšie. A keď už treba naozaj vstávať, pomáhame zobudiť chlapcov.

Lebo tak to má byť. Každá maminka má mať svojich pomocníkov. 💛

13/10/2025

🐾 O tom, ako k nám prišiel Bizón

Neviem, ako je to v iných rodinách, ale v našej rodine je to takto – už od októbra sa u nás píšu listy Ježiškovi. Každý týždeň nový list a nový zoznam prianí - raz lego, potom lietadlo, inokedy vláčik... ale jedna vec zostávala na zozname na Vianoce 2023 rovnaká:

Živý škrečok.

"Milý Ježiško," písal mladší chlapček, "poslúchal som, a preto, prosím, prosím, ak by sa dalo, najviac zo všetkého by som si želal živého škrečka."

A viete čo? Ježiško asi naozaj číta listy poslušných malých detí, lebo na Vianoce pod stromčekom, medzi svetielkami a darčekami, stálo čosi akurátne veľké, s pirátskym domčekom a kolieskom na behanie. Klietka.

A v klietke – maličká gulička s kožúškom a čiernymi očkami.

"Tatinko, maminka, Narnia, Noel!" zvolal chlapček. "Dostal som ho! Dostal! Mám škrečka! Len ako ho budeme volať?"
"No ako, ako", hovorí starší chlapček, "predsa Bizón. Lebo je rýchly a odvážny až po končeky fúzikov, keď sa nebojí bývať s dvoma psami."
"Dobre", súhlasil mladší, "Dizón je krásne meno."
"Bizón."
"Ale veď hovorím - Dizón!"

Bizón-Dizón sa najskôr trochu bál. Schoval sa do pilín, len ušká mu z nich trčali. Ale večer, keď bolo v dome ticho, začalo sa v klietke šuchotať, hrkotať, točiť a chrúmať.

Bizón preskúmal svoj domček, tunel, koliesko aj misku s jedlom. A keď sme sa ráno zobudili, už nás radostne vítal. Hneď som vedela, že budeme kamaráti. Ale o spoločných dobrodrúžstvach až najbližšie.

12/10/2025

🐾O tom, ako nasnežilo
Takto. Sme z Liptova. Na sneh sme zvyknutí. Videli sme ho už z každej strany: zhora, zdola, zľava aj zprava. Nie vždy sa nám páčil. Naháňať sa v ňom bola zábava, ale keď začal padať, znamenalo to, že v koterci bude chladno, chladnejšie ako obyčajne.

Ale Bratislavský sneh bol iný.

"Narnia! Noel! Vstávajte! Ideme na kopec!" Po schodoch zleteli dve kométy, naobliekané ako cibule.
No čo sme mali robiť? Veď niekto musí na chlapcov dohliadnuť.
"Ideme sa sánkovať! Rýchlo, rýchlo, nech sme tam prví!"
Sánkovať? To slovo znelo rýchlo a nebezpečne. Pritom sme nesmeli chýbať!

Vyšli sme na kopec. Noel vpredu, labky pečiatkovali sneh. Chlapci sadli na sánky a už ich nebolo. Šmýkali sa, kričali a smiali… Hneď sme sa pridali. Najprv som bežala vedľa sánok – paráda. Potom za nimi – stále fajn. Ale keď som sa rozhodla bežať pred sánkami…šlo o život. O ten môj. Ale niekto predsa musí spraviť poriadok tam, kde sa všetci kotúľajú dolu kopcom.

Po sánkovačke prišla na rad guľovačka. Chytila som do papule nejeden priamy zásah! "Výborné reflexy Narnia!" kričali uznanlivo chlapci. Noel sa medzitým váľal v snehu.

"Pozri, Narnia!" volal. "Som zimný pes!"
"Skôr zimné strašidlo," zvolala som a skočila naňho. Ale Noel bol šikovnejší, uskočil a ja som skončila s ňufákom v záveji. "Jedna nula braček", zasmiala som sa a zaútočila znova.

Keď sme sa na obed vrátili domov, všetci sme boli mokrí, unavení a šťastní. V kozube blčal oheň, chlapci pili teplý čaj a my s Noelom sme ležali pri ohni ako dve vypraté ponožky. Keď sa na nás tatinko pozrel, povedal: "Vyzeráte, akoby ste prežili snehovú búrku." "Nie," pomyslela som si v duchu, "my sme ju spôsobili."

11/10/2025

🐾 O tom, ako sme strážili Vločku
Možno sa opýtate - kto je Vločka? Vločka je králik. Ale nie hocijaký králik z dvora, čo má v rodokmeni päť generácií uší a sena. Nie — Vločka je škôlkarský králik. Patrí deťom. To znamená, že má svoju klietku, misku a pravdepodobne aj rozvrh dňa. A ten dodržuje poctivo počas celého školského roka. Ale čo cez prázdniny? Napríklad na Vianoce. Veď na Vianoce sú deti doma a škôlka je prázdna. Nemôže v nej ostať sám. Ani keď je králik. Lebo aj králik má dušu a duša sa cez sviatky nudí a smúti, keď zostane sama.

A tak sa stalo, že ho môj chlapček doniesol domov.

Len si to predstavte - Vločka je síce chlapec, ale má dievčenské meno! Aby som sa nepomýlila, začala som ho volať pán Vločka. Najprv som si myslela, že budeme kamaráti. Veď prečo nie? Ja som veľmi priateľská. Ale nepustili ma k nemu. Vraj "len keď je v klietke".

Lenže v klietke veľa času nestrávil - tak som sa naňho musela pozerať cez dvere. Našťastie ich máme presklené, takže som mohla sledovať, ako si veselo cupká po obývačke, ako sa natiahne, keď sa mu chce spať, a ako občas len tak zvedavo zastrihá uškami. Aj som mu párkrát zaštekala, aby vedel, že som tam! Ale neodštekal mi naspäť. Nevychovanec.

Najväčšia nespravodlivosť však bola, že Noel k nemu mohol. Noel! Ten krpec, ktorému všetko prejde, lebo vraj nemá lovecký inštinkt. No to som zvedavá, čo by robil v divočine.

Vianoce prešli, blížil sa Nový rok, keď na Silvestra pán Vločka objavil maminu monsteru Agátu - obrovskú zelenú rastlinu, čo má listy až po zem. Tak už nemá. Padli za obeť gurmánskemu jazýčku pána Vločku. Zjedol, na čo dosiahol. Maminke to bolo ľúto, tak sa ju tatinko snažil utešiť: "No, aspoň vieme, že Agáta nie je jedovatá."

Keď pán Vločka odchádzal, maminka neplakala, ale mne, Noelovi a chlapcom chýbal. Našťastie nám mal za chvíľu zaklopať na dvere nový kamarát, škrečok Bizón. Ale o tom, až nabudúce. 🐾

10/10/2025

🐾 O tom, ako sme chodili na výcvik

Celé to začalo veľmi nenápadne. Tatinko raz medzi rečou povedal:
"Keď už deti neposlúchajú, aspoň vy by ste mohli." A prihlásil nás na výcvik. Len tak, bez opýtania.

Najskôr som si myslela, že výcvik znamená výlet. Ale nie. Výcvik je niečo ako škola, len tam dávajú menej desiaty a viac povelov. "Sadni! Ľahni! Ku mne!"

Najprv vás učia poslúchať na meno. Ale veď ja predsa svoje meno poznám. A hovoria nahlas, akoby sa báli, že nepočujeme. Ale my nie sme hluchí, len si niekedy radi premyslíme, či ten povel stojí za to. A vôbec, kto by sa nechal toľko cvičiť, keď už má svoje skúsenosti?!

Lenže čoskoro sme zistili, že výcvik nie je len pre nás, psíkov, ale predovšetkým pre našich pánov. A skutočne cvičená bola predovšetkým naša maminka. Naučila sa všetko potrebné, aby sme ju poslúchali - ale povedzte mi, načo, keď nás aj tak ľúbi?🐶💛

10/10/2025

🐾 O tom, ako bolo prvýkrát na obed pečené kura

To vám bolo raz v nedeľu. Všetko u nás pekne voňalo, lebo sa pieklo kura. A keď sa niekde pečie kura, tak to vie každý – zvlášť my, psíkovia, čo cítime aj myšlienku na jedlo.

Aj som si hovorila: „Narnia, buď dobrá. To kura nie je pre teba." Poslušne som si ľahla pod stôl a trpezlivo čakala. Možno sa mi niečo ujde. Možno mi chlapci niečo podstrčia, keď sa tatinko nebude pozerať. Musím dúfať, lebo tatinko je prísny a dbá na pravidlá. Ale mne sa niektoré pravidlá nepáčia. Napríklad to s pečeným kuraťom.

Nič sa nedá robiť. Iba sledovať kura. Ako krásne praská v rúre! Najskôr som sa pozerala jedným okom. Potom aj druhým. A potom som si všimla, že dvere do kuchyne sa otvorili a ostali sme v kuchyni s Noelom sami.

„Noel,“ zašepkala som svojmu bračekovi, „to kura je už na stole. Nemyslíš, že by sme sa s ním mali zoznámiť? Len ho pozdravíme.“ Noel sa bál, tatinko sa mu páčil a nechcel riskovať, že si ho pohnevá. Lenže ja som bola zvedavá. Potichu, potichučku som nakukla ponad stôl. Kura ležalo na pekáči, obložené pečenými zemiakmi. Bolo prekrásne zlatisté.

Hovorím si: „Len trošičku ochutnám, či nie je priveľmi horúce.“
A viete čo? Nebolo. Bolo akurát. Také akurátne kura.

A tak sa stalo, čo sa niekedy stáva. Keď chlapci zišli dolu, na obed ostali len pečené zemiaky.

Odvtedy sa u nás pečie kura len za zatvorenými dverami.🐶💛

10/10/2025

🐶 Ako si Narnia a Noel našli nový domov

Bola raz jedna psia slečna, volala sa Narnia. Bola veľmi múdra a rozumná, vedela pekne sedieť, vedela pekne prosiť, a keď chcela piškótu, vedela sa tak pekne pozrieť, že by jej ju aj medveď dal, keby ju mal. Bývala v útulku v horách na severe a v tom istom útulku, býval aj jej braček Noel. Bol to ešte len psí chlapec, taký malý, kučeravý a celý zvedavý. Keď sa tešil, vrtel chvostíkom až miešal vzduch tak, ako sa mieša cesto na palacinky.

Raz vo februári — to je taký mesiac, keď sú noci studené, ale peliešky vnútri teplé — sa otvorili dvere a do útulku vošiel on - tatinko. Bol celý premočený, ale oči sa mu smiali.

"Hľadám psíka, Narniu." povedal. "Ja som Narnia!" štekla Narnia, aby sa zoznámila ako sa patrí. "Tak ahoj, prišiel som po Teba. Bola to dlhá cesta a husto sneží. Ale to nič. Ideme domov, dúfam, že si zbalená."

No keď to počul Noel, hneď bol na nohách, teda na labkách. Všetkých štyroch.
"Haf! Ale čo ja? Ona je moja rodina. Inú nemám. Hádam ma tu nenecháte samého?"

Tatinko si poškrabal hlavu, lebo takto sa naňho ešte žiadny psík nikdy nepozrel.

"No dobre, vidím, že ste dvaja. Aj naši chlapci sú dvaja. Bude to dobrodružstvo a budete musieť poslúchať, súhlasíte?"

"Súhlasíme! Haf!" Zaznelo jednohlasne.

A tak bolo rozhodnuté. Všetci traja sa spoločne vydali na cestu. Psíky sa v aute zaborili do chlpatej deky, sneh ticho ťukal na okná a cesta domov im voňala po teple a novom začiatku.

Keď dorazili do Bratislavy, bolo už neskoro. Doma sa však ešte svietilo. Netrpezlivo ich totiž čakali dvaja chlapci – jeden väčší, druhý menší – obaja nedočkaví, s dobrým srdcom, veselým pohľadom a pripravení na spoločné dobrodružstva. Ale o tom až nabudúce.🐾💛

30/03/2015

Tento týždeň malé zmeny. Miša máme na sústredení v Chorvátsku, trénovať sa preto bude trošku menej. Tréningy o 20:00 a streda ráno 7:30 nebudú. Všetky tréningy tuto: http://www.corebratislava.sk/

Core tréning v centre mesta