17/01/2019
Brené Brownová: Síla zranitelnosti, Praha 2015
Práca s emóciami patrí k mladším poradenským obsahom a preto sa neustále búrlivo rozvíja. Autorka tejto knihy sa zaoberá emóciami cez výskumy a potom si v seminároch overuje výsledky a vytvára nové hypotézy. Je to antropologička a má medzi nimi zvučné meno. Prispela spoľahlivými poznatkami do databázy týchto vzácnych informácií.
Aby bola jej práca zrozumiteľná a jednoznačná, autorka prekladu hovorila o obsahu pojmov s autorkou knihy a pre jasnosť a dobrú komunikáciu uvádza na str. 10 definície základných pojmov, ktorými sú odvaha, hanba, alebo zahanbenosť (česky stud), zraniteľnosť, spojenie a ešte niekoľko špecifických pojmov, ktoré by mohli zvádzať k subjektívnej interpretácií.
Hanba a vina sú už “vykričané” najhlbšie emócie, ktoré ovplyvňujú prežívanie a správanie človeka, zastavujú ho v činnosti, brzdia, robia človeka nešťastným nešťastným, berú mu energiu.
Autorka išla ďalej, aby sme sa dozvedeli viac o tom, prečo, ako a hlavne čo s tým. Je dobrým východiskom,že sa pohybuje v priestore, ktorý dobre poznáme a tak si často povieme to povestné “aha”. Pridáva k tomu ale výskumnú hĺbku a praktické riešenia, ktoré nás aj občas napadli, ale nemali sme pre ne dosť argumentov.
Začína termínom “veľkolepá odvaha”, ktorý si požičala od T. Rooswelta: “Hlavnú rolu nehrá kritik, ktorý poukazuje na to, ako silný človek padá, potkýna sa, alebo kde by si múdry mohol počínať lepšie. Uznanie patrí tomu, ktorý je v aréne, chrabro bojuje, chybuje, znova a znova naráža na svoje nedostatky .Ktorý vie, č je veľké nadšenie a veľká oddanosť, ktorý vynakladá svoje sily na hodnotnú vec. Ktorý v najlepšom prípade na konci zažije pocit výborného výsledku, v najhoršom prípade neuspeje, ale neuspeje po tom, čo prejavoval veľkolepú odvahu”.
Autorka považuje za zraniteľnosť práve toto: zapojiť sa, angažovať sa, trúfnuť si vyjsť na scénu a k tomu je potrebná odvaha.
Vo svojej predošlej práci prišla k poznaniu, že sme ako ľudia prepojení, žijeme v spojeniach, ktoré dávajú nášmu životu zmysel. Stiahnutie a izolácia preto nemôžu byť dobrým riešením. Usilujeme sa žiť opravdovo, v súlade so svojim založením, kongruentne, angažovane a s otvoreným srdcom, čo nás robí zraniteľnými, preto potrebujeme žiť odvážne.
V predošlej knihe Dary nedokonalosti identifikovala niekoľko “ukazovateľov”, ktoré sa tí, ktorí žijú opravdovo, angažovane, v plnosti, snažia držať a čoho sa snažia vzdať.
1. Pestovanie opravdivosti..Prestať sa starať o to, čo si myslia ľudia.
2. Pestovanie súcitu k sebe samému/ej
3. Pestovanie odolného ducha. Opustiť otupovanie emócií a bezmocnosť
4. Pestovanie vďačnosti a radosti. Opustiť ustrašenosť a strach z tmy.
5. Pestovanie intuície a spoľahnutia sa na vieru. Opustiť svoju potrebu istoty.
6. Pestovanie tvorivosti. Prestať sa porovnávať.
7. Pestovanie hry a odpočinku. Opustiť vyčerpanosť ako symbol postavenia a výkonnosť ako znak vlastnej hodnoty.
8. Pestovanie pokoja a stíšenia. Opustiť úzkosť ako životný štýl.
9. Pestovanie zmysluplnej práce. Opustiť pochybnosti o sebe a príkazy “mal/a by si”
10. Pestovanie smiechu, tanca, zábavy. Prestať “byť nad vecou”, alebo “mať všetko pod kontrolou”
Pozrela sa preto na ľudí, ktorí sú voči hanbe najodolnejší. Zistila, že pochopiť hanbu je len jednou súčasťou života “naplno”, angažovaného vo svete z pozície vlastnej hodnoty. Znamená to pestovať si odvahu, súcit a spojenie , aby sme sa ráno mohli pozrieť do zrkadla a povedať si: bez ohľadu na to, čo dnes zvládnem, a čo zostane nedokončené, som dostatočne dobrý/á. Tiež to znemená, večer zaspávať s myšlienkou: nie som dokonalý/á, som zraniteľný/á, a niekedy mám strach, ale to nič nemení na skutočnosti, že som tiež statočný/á a hodný/á lásky a toho, aby som niekam patril/a.
Je to podstata sebaúcty a sebaprijatia. Každý, ktorí robí s ľuďmi vie, ako ťažko sa s ňou spájajú, keď im bola roky upieraná a sami ju nevedeli objaviť. Aby sme mali viac munície, táto definícia vychádza z teoretických predpokladov, že:
-láska a spolupatričnosť sú neredukovateľné potreby všetkých mužov, žien a detí. Absencia lásky, spolupatričnosti a spojenia vedie k utrpeniu.
-zhruba polovica ľudí verí, že sú hodní lásky, spolupatričnosti a dokonca radosti
-pevná viera vo svoju hodnotu neprichádza od seba, treba na nej pracovať svojimi voľbami a každodennou praxou.
-mužom a ženám, ktorí žijú “opravdovo, celým srdcom” ide najviac o to, aby ich život určovala odvaha, súcit a spojenie s druhými.
Zraniteľnosť je pre nich katalyzátorom odvahy, súcitu a spojenia. Odvaha byť zraniteľný sa ukázala ako ako jediná najjasnejšia hodnota, ktorá im je spoločná.
Zraniteľnosť sa ukázala autorke byť stredobodom zmysluplného ľudského prežívania.
*****
Aby to dávalo zmysel, začína hovoriť o zraniteľnosti od konca, spolu s jej riešením. Odvaha. Vzácna a nevyhnutná, aby človek žil tak ako žiť môže, aby naplnil svoj osud, využil svoj potenciál, žil aktívny angažovaný život - naplno. Celým srdcom.
Prečo máme vlastne taký strach zo zraniteľnosti? Z odhalenia našich slabostí, nedokonalostí, zlyhania? Pretože je to trýznivé, nepríjemné, bolestivé. Východiskom pre väčšinu ľudí je obrana, stiahnutie, držanie odstupu.
Ako sme sa stali takými zraniteľnými a zároveň prečo zraniteľnosť tak ťažko nesieme?
Pocit nedostatočnosti:
Každý z nás, okrem tých čo mali výnimočné šťastie, iste pozná slovné spojenie a nasledujúci pocit: Nikdy dosť dobrý..
Nikdy dosť dokonalý
Nikdy dosť štíhly, ..múdry, mimoriadny, bezpečný,silný, úspešný, výkonný...
Nikdy dosť...spánku, času, vôle, pozornosti, záujmu, láskavosti, ocenenia..
Nikdy dosť..
Je to žiaľ,posolstvo kultúry, v ktorej žijeme.
Starosti kvôli nedostatku predstavujú v súčasnej spoločnosti istý druh posttraumatického stresu. Zažili sme toľko šokov od veľkých sociálnych zmien, cez nezamestnanosť, teroristické útoky, že miesto toho, aby sme sa spojili, sme nahnevaní, vydesení, súperíme o to, kto bude lepší a úspešnejší, pretože v hre je zahanbenie, porovnávanie sa a pasívny odstup od druhých.
Zahanbenie : strach zo zosmiešnenia a poníženia je využívaný k tomu, aby nikto nevybočoval z radu. Vedomie vlastnej hodnoty je spojené s výkonmi, produktivitou a poddajnosťou. Obviňovanie a ukazovanie prstom je normou. Rozmáha sa podrážanie druhých, nadávanie a šomranie. Protekcie, perfekcionizmus.
Porovnávanie: Jedna norma nadania slúži ako meradlo hodnoty všetkých, jedna forma “ideálneho spôsobu bytia”, je používaná na všetkých, čím je tlmená tvorivosť, jedinečnosť, pretože porovnávanie a hodnotenie sú stále prítomné.
Pasívny odstup: Vypadá to tak, že v skutočnosti nikto nevenuje pozornosť druhým a nepočúva ich. Ľudia musia bojovať o to, aby boli videní a počutí a preto sa boja riskovať, skúšať nové veci, deliť sa o nápady a skúseností.
Protiváhou pocitu nedostatku, nie je pocit hojnosti, ale dostatok, to, čo považujeme za život v plnosti (naplnený život?) V jeho jadre je ochota, prihlásiť sa k svojej zraniteľnosti, a vedomie vlastnej hodnoty.Autorka má pocit, že aj hojnejší výskyt narcisov má na svedomí práve táto potreba brániť sa pred týmto poznaním: nie dosť dobrý.
Čeliť neistote, odhaleniu a emocionálnym rizikám s vedomím, že som dostatočný.
Keď vidíme ako málo ľudí je toho schopné, pochopíme, aká veľká je obeť našej kultúre: obetujeme jej svoju schopnosť angažovať sa v živote z pozície našej vlastnej hodnoty.
Spája nás spoločný strach, z ktorého sme síce znechutení, chceme byť statoční a odvážni, angažovaní a žiť naplno.
Ale...sú tu mýty o zraniteľnosti, ktoré sýtia pocit nedostatku, a odvaha začína tým, že človek vyjde na svetlo a dá svoju kožu na trh.
Mýty o zraniteľnosti:
1. Zraniteľnosť je slabosť. Cítenie sme zamenili za zlyhávanie a emócie za príťaž. Keď sa celý život chránime pred pocitom zraniteľnosti a pred tým, aby sme boli vnímaní ako príliš emocionálni, postupne začíname pohŕdať tými, ktorí to nedokážu. Miesto toho, aby sme oceňovali odvahu a smelosť, ktorá stojí za zraniteľnosť, dopúšťame, aby sa náš strach a zbabelosť stali normou pre kritiku.
Zraniteľnosť spájame s temnými emóciami ako je hanba, smútok, sklamanie, o ktorých nechceme hovoriť, pretože zásadne ovplyvňujú to, ako žijeme. Väčšina z nás nechápe, že zraniteľnosť je tiež kolískou emócií, po ktorých prahneme:
je miestom zrodu spolupatričnosti, radosti empatie a odvahy. Je zdrojom nádeje, schopnosti vcítiť sa, zodpovednosti a opravdivosti. Ak chceme jasnejšie vidieť zmysel našej existencie, viesť hlbší a zmysluplnejší duchovný život, cestou k tomu je zraniteľnosť.
Definícia zraniteľnosti sa nám stane blízkou a osobnou, keď sa pozrieme na príklady, ktoré ľudia uvádzajú ako dokončenie vety:
Byť zraniteľný znamená: zdieľať nepopulárny názor, stáť si za svojim, požiadať o pomoc, povedať nie, začať podnikať, pozvať domov priateľa, byť prepustený z práce, byť povýšený a nevedieť, či obstojím,..zamilovať sa..niesť zodpovednosť, prosiť o odpustenie, publikovať svoju prácu..
Pocity k tomu patriace: ako byť nahý na javisku a dúfať, že sa ozve skôr potlesk ako smiech, ako padať voľným pádom, ako vzdať sa moci, urobiť prvý krok k tomu, čoho sa bojím najviac, ako keď po rane z výstrelu, čakám, kde ma to zasiahlo, je to strach a trápny pocit, ale aj viac života a ľudskosti..
Kým etymologicky slovo zraniteľný znamená byť otvorený zraneniu, nechránený, slovo slabosť znamená neschopnosť uniesť ohrozenie, zranenie.
Už z toho vyplýva, že si ich nemôžeme zamieňať.: Je dôležité vedieť, kde sme zraniteľní, uznávať našu zraniteľnosť, pretože môžeme zaujať adekvátny postoj. Proti reálnemu ohrozeniu a nebezpečiu sa vieme chrániť a pre osobnostný rast potrebnú mieru vieme pripustiť: je to životná výzva, oslovenie, ktorého výsledkom nie je víťazný pochod, ale tichý pocit slobodu, zmiešaný s trochou vyčerpania.
2. Mýtus - Mňa sa zraniteľnosť netýka.
Ako deti sme túžili byť veľkí a mocní, aby sme už neboli zraniteľní. Ale dospelosť znamená zraniteľnosť prijať. Byť živý, znamená byť zraniteľný.
M. L ´ Engleová
Ak sme o tom skutočne presvedčení, stačí si spomenúť, ako sa správam, sa cítim neisto, nepríjemne, citovo odhalený/á. Každý z nás je občas vydesený, nahnevaný, kritický, obviňujúci, manipulatívny a každý z nás je neochotný púšťať sa do vecí, ktoré môžu dopadnúť aj zle.
Ak si však priznáme, zraniteľnosť nie je otázkou voľby, alebo len do istej miery, skôr si môžeme vybrať ako budeme reagovať, môžeme sa učiť reagovať lepšie, aj vystavení riziku, neistote, citovej nechránenosti. Učíme sa tým pestovať blízkosť.
3. Mýtus - Zraniteľnosť znamená odhodiť všetky zábrany.
Zraniteľnosť je založená na vzájomnosti a vyžaduje hranice a dôveru. Spočíva v zdieľaní svojich pocitov a zážitkov s ľuďmi, ktorí si zaslúžili právo o nich počuť. Je súčasťou procesu budovania dôvery. Niekedy budovanie dôvery znamená proste byť k dispozícií, niekedy otvoriť trinástu komnatu a niekedy použiť správne slovo.
Nepovažujeme za správne príklady uverejňovania vlastných intímností na internete, alebo telefonovanie pred plnou električkou o citlivých, alebo aj akýchkoľvek témach. To je vždy neomalenosť a necitlivosť k sebe.
4. Mýtus-Môžeme to zvládnuť sami
Ten pocit “ja to zvládnem, ja to dokážem,” si fakt netreba mýliť s tým, že to musím dokázať sám, bez opory a pomoci.
Každý z nás potrebuje ruku, ktorá ho zdvihne, keď ho v aréne zrazia na zem, potrebujeme podporu, rameno, o ktoré sa dá oprieť na chvíľu, potrebujeme ľudí, ktorí nás nebudú súdiť ani sa škodoradostne tešiť, keď to dobre nedopadne.
Potrebujem vedieť o pomoc požiadať. Pokiaľ nedokážeme s otvoreným srdcom prijímať, nedokážeme ani dávať.
Keď si priznám chybu, aj ostatní sa pridajú a stretneme sa v ľudskosti.
Ja dodávam: na prvých stranách biblie stojí: “človek je tvor chybujúci”. Keď to človek príjme, odľahne mu, prestane usilovať o bezchybnosť a ide smerom k rastu. Navyše dostáva lásku a podporu, z ktorej sa živí naša vzájomnosť.
Pochopenie hanby a boj proti nej.
Nemôžeme ísť so svojou kožou na trh, pokiaľ nás vnútorná hanba desí tým “čo si pomyslia ľudia”.
Máme to hlboko v sebe, s materinským mliekom prijaté a zvyčajne k nám hovorí rodičovským hlasom.
-akonáhle si uvedomíte, že vaša sebaúcta visí na to, čo ste urobili, alebo vytvorili, nie je pravdepodobné, že sa budete so svojimi produktami ochotne deliť a keď , tak ich budete cenzurovať, vysvetľovať.
-pokiaľ svoje dielo ponúknete v originálnej podobe a nebude dobre prijaté, budete zdrtení. Dielo nie je dobré rovná sa vy nie ste dobrí.. Vaše zahanbenie vám povie, že ste to nemali skúšať, nemáte na to, miesto toho, aby ste použili spätnú väzbu na prepracovanie .
Dokonca ani keď máte úspech s vaším dielom, nemáte vyhrané, pretože vaša hanba má v rukách všetky zbrane aby riadila váš život.
Pokiaľ viete o svojej hanbe, síce naďalej chcete, aby sa naše veci páčili a ľudia vás mali radi, ale na vašu sebaúctu to nemá vplyv. Viete, že ste omnoho viac ako váš nápad, myšlienka, maľba, kniha, článok..Všetko hodnotenie druhých sa týka iba toho, čo robíte, nie toho kto ste.
Keď nie je ohrozené vedomie našej hodnoty, sme omnoho odvážnejší a ochotní riskovať, presadzovať svoje nápady, myšlienky aj keď si nie sme celkom istí.
Vedomie našej hodnoty nás chráni na ceste k zraniteľnosti, pomáha k tomu, aby sme boli otvorení, odvážni a vytrvalí. Hanba nás udržuje v pocitoch malosti, naštvanosti a strachu.
Vlastná “veľkolepá odvaha” potrebuje vedomie vlastnej hodnoty človeka. Hanba vysiela malých zelených škriatkov, ktorí nám našepkávajú:”neopováž sa moc si o sebe myslieť, to nedopadne dobre, len sa blamuješ”..Vždy, keď počujete vo vašej mysli tieto slová, spomeňte si: malí zlí škriatkovia, Angličania im hovoria gremlin.
Stalo sa nám totiž to, že už nás nemusí nikto zahanbovať, vieme sa k pocitom hanby dopracovať aj sami, lepšie povedané s gremlinmi.
- schopnosť “hanbiť sa” máme všetci, okrem sociopatov, ktorí nemajú žiadnu empatiu.
-všetci sa bojíme o tom hovoriť, možno, hanbíme.
-čím menej o hanbe hovoríme, tým viac ovláda náš život.
Hanba je, ako sme už spomenuli prejavom strachu zo straty spojenia: nie som pre nikoho dosť dobrý, nezaslúžim si, aby ma niekto miloval, nikam nepatrím,..
Hanba je silne bolestivý pocit, či zážitok, keď sa domnievame, že máme nejakú závažnú vadu, nedostatok, a teda nie sme hodní lásky a spolupatričnosti.
Svojim dvanásťročným výskumom identifikovala autorka dvanásť “kategórii hanby: vzhľad, predstava o tele, peniaze a práca, rodičovstvo, rodina, duševné a telesné zdravie, závislosť, s*x, prežité traumy, byť označovaný, nálepkovaný. Každý ešte môže mať svoje špecifické kategórie.
Hanba, vina, poníženie, rozpaky.
Uvedené výrazy používame často ako zameniteľné. Pritom majú odlišné významy, Vina je následkom toho, že som urobil niečo nesprávne, chybu, kdežto hanba je pocit , že som zlý, nedostatočný, chybný.
Keď cítime hanbu, ťažšie si vieme priznať chybu a ospravedlniť sa, miesto toho útočíme:”veď som ti vravela...”
Keď sa ospravedlňujeme za chybné chovanie, snažíme sa ho korigovať, zlepšovať. Pocit viny je užitočný, konštruktívny, aj keď nepríjemný.
Vplyv hanby je deštruktívny, narušuje tú časť nás samých, ktorá verí, že sa môžeme zlepšiť a správať sa lepšie.
Preto je nemiestne a neproduktívne ľudí zahanbovať, či už v osobnom styku, na pracovisku, alebo deti, ktoré vychovávame.
Podobne je to s ponížením: ľudia si zvyčajne myslia, že svoju hanbu si zaslúžia, sú “k ničomu”, ale keď ich poníži šéf, cítia skôr hnev a nespravodlivosť a môžu s tým niečo urobiť. S pocitom hanby sa prestaneme snažiť a začneme útočiť, alebo vyvádzať.
Odolnosť voči hanbe.
Výskumom zistila dr, Brownová, že všetci, muži i ženy, ktorí boli odolní voči zahanbeniu, pocitu hanby a nedostatočnosti majú spoločné štyri veci. Označuje ich ako zložky odolnosti voči hanbe. Odolnosť voči hanbe definuje ako schopnosť byť opravdiví, keď prežívame hanbu. Zvládnuť túto skúsenosť bez toho, aby sme obetovali svoje hodnoty, vyjsť zo zážitku zahanbenia s väčšou odvahou, súcitom a mierou prepojenia s druhými.
Podstatou odolnosti je prechod od hanby k empatii - skutočnej protilátke na hanbu. Zdieľanie s blízkou empatickou dušou a zároveň súcit a empatia k sebe. Keď sme súcitní k sebe, ľahšie vyjdeme k druhým ľuďom, nadviažeme spojenie a zažijeme empatiu. Hanba je spoločenský pojem, vzniká medzi ľuďmi a jedine tak sa dá aj účinne liečiť.
Štyri zložky odolnosti voči hanbe:
-Rozpoznať hanbu, a pochopiť jej spúšťacie mechanizmy. Poznať pocity, symptómy, vedieť prísť na to, čo ich vyvolalo a vedieť nájsť cestu z tejto slepej ulice.
-Uplatniť kritické vedomie. Vedieť posudzovať, čo spôsobuje hanbu, či je to z našich želaní a očakávaní, akí chceme byť my sami, alebo predstavujú to, čo od vás chcú tí druhí.
-Otvoriť sa- hlásiť sa k svojmu príbehu, bez zdieľania niet empatie.
-Hovoriť o hanbe. Keď cítite hanbu, hovorte o tom ako sa cítite a jedným dychom aj to, čo potrebujete.
Hanba je silná emócia a často víťazí nad racionálnou časťou mozgu, ktorá sa stará o analýzu vecí. Jej víťazstvo spôsobí, že sa stiahneme a produkujem chovanie, ktoré priamo škodia pozitívnemu východisku, spôsobí útek, únik, schovanie sa pred druhými, miesto spojenia, nadviazania kontaktu a empatie. Niekedy ideme proti tým druhým, obviňujeme, útočíme, miesto, aby sme šli k..(K. Horneyová)
Toľko o zraniteľnosti, hanbe v jej základnej existenčnej podobe.
Kniha, o ktorej referujeme obsahuje ďalšie zaujímavé kapitoly a nesmierne poučné, ale tie už len spomeniem. Možno niekedy sa vrátim k ich predstaveniu podrobnejšie. Sú už ale aplikačné, aplikujú tieto poznatky na:
Napríklad na ženy a mužov. Autorka tvrdí, ž ženy a muži sa hanbia odlišne a aj to dokazuje. Ženy majú z hanby pavučinu, muži krabicu.
Jeden moment ma mimoriadne zaujal: autorka spomína ako si na besede vyjasnili veci muži so ženami: dievčatá mali dojem, že “nikdy nie sú dosť dobré” (štíhle, veselé, milé” a chlapci mali ten istý dojem, až jeden objasnil, že o to vôbec nejde: miluješ ma? Chceš ma? Som pre teba dôležitý? Som pre teba dosť dobrý? To sú veci, ktoré trápia mužov a keď príde na s*x, majú pocit, akoby dávali do hry svoj život.
Oproti tomu nejaké kilá, vyrážky, farby a tvary nie sú ničím.
Ak sa správajú jedni, či druhé predsa len podľa tých povrchných kritérií, “to preto, že je d***l, nie že je chlap, či dievča”, dohodli sa reprezentanti oboch pohlaví.
Ale je medzi nami nedorozumení!
Potrebujeme byť v dôvernom vzťahu, inak je odmietnutie nesmierne bolestivé, aj odmietnutie s*xu v partnerstve. Musíme byť schopní hovoriť o tom, po čom túžime, ako sa cítime a vedieť počúvať s otvoreným srdcom.Bez zraniteľnosti nie je dôverná blízkosť možná. To je ďalší príklad zraniteľnosti ako odvahy.
Páry: hanba je najničivejšou silou pre vzťahy. Ženy, ktoré prežívajú hanbu, keď majú pocit, že ich muž nepočúva, necení si ich, často útočia, zraňujú a ponižujú. Muži sa bránia a tiež útočia, výsledkom je čisté zúfalstvo. Zahanbiť niekoho, koho milujeme, ku komu sme blízko, poznáme ho skrz naskrz, je najľahšie, nikto to nevie urobiť lepšie ako partner alebo rodič. Aj keď by mali vedieť, že prežívať zahanbenie je veľmi trýznivé, bolestivé. Často je za tým ešte “dobrý úmysel” Je to ten najhorší druh narušenia bezpečnosti. Aj keď sa ospravedlníme desaťkrát, zanechalo to stopu.
Z jej analýz vytvorila definíciu lásky:
Lásku rozvíjame, keď dovolíme, aby boli do hĺbky videné a rozvíjané naše najzraniteľnejšie i najsilnejšie stránky a keď cítime duchovné spojenie, ktoré vyrastá z tejto obete spolu s dôverou, láskavosťou, úctou a náklonnosťou.
Láska nie je niečo, čo dávame, alebo dostávame: predstavuje niečo, čo rozvíjame a pestujeme, spojenie, ktoré medzi dvomi ľuďmi môže rásť vtedy, keď existuje vnútri každého z nich.. Milovať druhého môžeme len do tej miery, do akej milujeme seba.
Hanba, obviňovanie, neúcta, zrada a odopieranie náklonnosti poškodzujú korene, z ktorých láska vyrastá. Môže tieto zranenia prežiť iba keď sú priznané, uzdravené a nie je ich mnoho.
Tvrdí, že vytváranie tejto definície bolo to najťažšie, čo v živote robila. Vždy ju mierne iritovalo tvrdenie o sebaláske, až keď si to poctivo prežívala, bola schopná prijať to ako pravdivé, lebo jej to odhaľovalo vlastné vážne nedostatky.
Dôvera, náklonnosť, láskavosť a úcta sú tie zložky, ktoré dohromady dávajú farby dúhy, zvanej láska. Uplatňované v každodennosti.
Druhá časť knihy je venovaná viac práve praktickým veciam, ktoré sme sa v súvislosti s vlastnou zraniteľnosťou naučili, ako je výzbroj proti zraniteľnosti, ktorému sme sa učili od detstva. Každý má vypracovanú nejakú masku, skafander, ktorý si nasadzuje, aby bol taký, aký si myslí, že má byť.
Ako dospelí používame štíty proti zraniteľnosti, ktoré nastavujeme, keď sa nám niečo deje:
-očakávanie, že sa niečo pokazí, že sa stane niečo zlé, zlá predtucha -používame ako štít proti pocitu zraniteľnosti vtedy, keď veci idú dobré a mali by sme mať radosť. Pre istotu si ju kazíme vopred. Liekom je vďačnosť.
-perfekcionizmus - keď budeme dokonalí, nikto nás nemôže zraniť, lebo nemá čím. Je to blud, nikto nemôže byť dokonalý vo všetkom, je to forma hanby, zameriava sa na druhých, oni sú meradlom, vedie k depresii, úzkosti, strach zo zlyhania. Je to sebazničujúci systém, návykový, prežívame hanbu a vinu. Liek - “som dostatočný, som o.k. Mať k sebe súcit, byť uvážlivý k emóciam a ľudský, aj k sebe.
-otupovanie emócií, napríklad liekmi, alkoholom..drogami. jedlom, akoukoľvek závislosťou. Liek- učiť sa cítiť a vnímať svoje pocity, dávať pozor na znecitlivujúce chovanie, učiť sa vydržať nepohodlie obtiažnych emócii. Vedieť, že je dôležité vedieť prečo “to” robíte.
Duchovnosť sa prejavuje ako ukazovateľ života v plnosti. Hlboká viera, že sme spojení silou väčšou ako my, silou lásky, súcitu, spolupatričnosti, Prijímanie zraniteľnosti a boj s otupovaním sa týka hlavne starostlivosti o nášho ducha.
-pasívny odstup -sa skrýva za väčšinou problémov v rodinách, školách, organizáciach.Na svedomí ju má “medzera” medzi tým, akými chceme byť a akí sme. Ľudia chcú byť poctiví a čestní a v skutočnosti sú ľahostajní a vyhovárajú sa, prečo nie..chcú byť zodpovední a úctiví, ale dajú prednosť rýchlemu a jednoduchému riešeniu, atď.
V nasledujúcej kapitole pojednáva o tak dôležitej veci ako vrátiť ľudskosť do života, takže by sme mali knihu nielen čítať, ale možno učiť sa naspamäť.
Ako narábať so zraniteľnosťou vo výchove? Nechať svoje deti zápasiť s ťažkosťami a prežívať nepohodlie., je odpoveď, ktorá jej vyšla z výskumu jednoznačne.
Aby si vypestovali zmysel pre nádej, musia zápasiť. Húževnatosť a vytrvalosť, charakter, dôležité rysy života v plnosti sa tiež musia u deti niekde zrodiť a osvedčiť. Deti sa musia naučiť prejavovať veľkolepú odvahu samé.
Manifest rodičovstva v plnosti nájdeme aj na internete.
Bez chýb a nedostatkov sa nezaobíde žiadne úsilie a žiadne víťazstvo nie je bez zraniteľnosti.
Vedz pútnik, že cesta nie je. Cestu tvoríš, tým, že ideš
Antonio Machada
Môžem len odporúčať, prečítajte si túto knihu. Na každej strane nájdete zo dve múdrosti, niektoré triviálne, iné objavné, potvrdené a nájdené dvanásťročným výskumom.
PhDr. Jolana Kusá
