08/11/2025
Sú chvíle, keď si uvedomíte, že sa čoraz viac podobáte na svojich rodičov. Nie len výzorom, ale aj tým, čo v sebe nosíte.
Dnes som to cítil naplno. Keď na mňa otočila môj portrét Gabriela Holcer, zrazu som v ňom nevidel seba, ale svojho otca. Otca, ktorý už nie je medzi nami.
V tej chvíli sa mi vybavilo veľa spomienok, niektoré jasné, niektoré rozmazané časom. Nie všetky ľahké, ale všetky pravdivé. Popri tom všetkom som cítil zvláštny pokoj, ktorý prichádza, keď človek prijme, že minulosť sa nedá zmeniť, len pochopiť.
Na chvíľu som nevedel, čo povedať. Mal som stiahnuté hrdlo a len som sa pozeral. Ako keby sa čas zastavil.
V tom obraze bolo všetko, aj ticho, aj spomienka, aj kus zmierenia.
Gabika dokázala zachytiť niečo, čo sa dá len cítiť. Nie výzor, ale vnútro. Ukázala, kým som, syn svojho otca, s vlastnými chybami, cestou a pochopením, ktoré prichádza až s odstupom času.
Ďakujem ti, Gabika, za dnešné dopoludnie. Za obraz, ktorý pre mňa znamená viac než dokážem povedať slovami.
Za chvíľu, v ktorej som si uvedomil, že aj spomienky môžu časom priniesť pokoj. Nebolo to len o maľovaní, bolo to o človeku, o prijatí, o návrate a možno aj o tichom ďakujem, ktoré som nikdy nepovedal nahlas.
Tvoje obrazy majú dušu a vedia rozprávať aj keď je človek ticho ❤️
Ďakujem za tvoj čas :)
